Vitajte na mojom blogu My Fantasy Writing. Nájdete tu moje poviedky, epickú hudbu, obrázky atď. Budem Vám vďačný za úprimné komentáre a hodnotenie. Váš Dan ;)






Deň Z - 1. časť

26. října 2014 v 2:04 | Dan |  Jednorazovky
Zdravím, všetkých :) Bol by som veľmi, veľmi rád, ak by ste si toto dielo prečítali, ale o čo Vás žiadam najviac, je vyjadrenie sa k nemu. Viem, že spočiatku môže tento príbeh vyznieť ako hotové klišé, no verte, že to tak nebude. A chápem, že z krátkej ukážky sa nedá hodnotiť dejová stránka, no aj tak Vás prosím o vyjadrenie sa. Zlepšiť sa môžem jedine pomocou kritiky, či už dobrej alebo zlej. Prosím, ak aj nedočítate ukážku celú, napíšte, aké ste z toho mali pocity, čo sa Vám páčilo, a čo sa Vám nepáčilo :) Bol by som Vám veľmi vďačný ;)

Nižná Kamenica, 07.05.2013

"Dopekla!" vydralo sa zo mňa po tom, čo som prudko strhol volant doľava. Pár milimetrov od môjho auta som zazrel matné diviačie oči plné úľaku.
"Hlúpa sviňa!" zanadával som pri pohľade do čelného spätného zrkadla. Takýto kus som ešte nevidel. Ak by som sa tomu sprostému zvieraťu nevyhol, tak by bola moja nasledujúca zastávka v hrobe.


"Prečo vždy lezú na cestu? Ešte šťastie, že nešlo oproti žiadne auto," lamentoval som po tom, čo som sa naspäť zaradil do svojho jazdného pruhu. Moje srdce búšilo ako o preteky. Ešte sa ani nestačilo upokojiť a už dostalo ďalší šok.
"Bolo dvadsaťdva hodín, vitajte pri dopravných správach," ozvalo sa z rádia asi so stopercentne vyššou hlasitosťou, akú mala hudba. V návale nervozity som silným úderom vypol rádio, a sledoval cestu. Práve som minul dopravnú značku s názvom obce - Ďurďošík.
Už len pár minút a som doma, prebehlo mi hlavou, keď som vchádzal do dediny. Zrazu sa jedno z kolies zaborilo do výmoľu. Milujem slovenské cesty, pomyslel som si s iróniou. Pri každom prejdení cez obrovské cestné kráteri trpím. Svoj Peugeot 208 milujem a snažím sa ho čo najviac šetriť. Nebolo jednoduché si na neho našporiť, nehovoriac o tom, že polovicu mi financoval môj otec.
Moje auto preletelo okolo ďalšej značky, na ktorej stál nápis Bidovce. Prechádzal som okolo lampami osvetleného parku, ktorý zrenovovali len pred niekoľkými týždňami. Uprostred sa nachádzala fontána, z ktorej, bohužiaľ, nestriekala žiadna voda. Všimol som si mladý pár na lavičke, hľadeli na seba s láskou v očiach a držali sa za ruku. Pousmial som sa, no vo vnútri som pocítil zármutok, ktorý vo mne pretrvával aj po dvoch mesiacoch od rozchodu s mojou priateľkou.
Zvyšných šesť kilometrov bolo pokojných, až som dorazil do mojej rodnej dediny - Nižná Kamenica.
Konečne som bol blízko domu a moja nálada stúpla ako gejzír vyvierajúci z prameňa. Míňal som vysoké ihličnany týčiace sa v parku napravo odo mňa. Ich čierne siluety pôsobili pompézne, no zároveň naháňali husiu kožu.
Prechádzal som autom okolo nášho dreveného oplotenia a prudko odbočil do dvora cez bránu. Volant som okamžite strhol naspäť doprava a auto zaparkoval v garáži. Rýchlo som si odopol bezpečnostný pás, vystúpil a zamkol svoj Peugeot.
Započúval som sa do šelestu lístia okolitých stromov, ktorých bolo v našej dedine naozaj dostatok. Konečne prišlo teplé počasie a tento májový večer bol naozaj príjemný. Nadýchol som sa čerstvého vzduchu a zavrel za sebou bránu, ktorá do tichej noci vypustila niekoľko škrípajúcich zvukov. Vtom sa z klietky stojacej za domom vyrútil brechot môjho psa. Presnejšie sučka plemena, ktoré zbožňujem - bernský salašnícky pes. Volá sa Fanny. Vyšiel som po schodoch smerujúcich na terasu a ku vchodovým dverám. Dvakrát som otočil kľúčom v zámke a vstúpil som dnu.
Ticho. Všade tma. Nemal som rád pocit, keď som musel vstupovať do tmavého, temného domu až kým som nenahmatal vypínač. Dom bol prázdny. Čudoval by som sa, ak by to tak nebolo. Moja staršia sestra pracuje a žije v Bratislave, kde je kvôli štúdiu aj môj mladší brat. Otec a mama sú odcestovaní. Šli ich navštíviť.
Ľudia sa ma často pýtajú, prečo sa neosamostatním aj ja. "Načo?" odpoviem im stále otázkou. Auto mám, prácu mám a domov takisto. Niekto tento dom musí zdediť a postarať sa oň. A v poslednom čase som doma často sám, rodičia stále niekam lezú, rovnako ako aj teraz. Žijem tu už dvadsaťšesť rokov. Od môjho narodenia. Nebolo by pre mňa ľahké odsťahovať sa, hoc si to niekedy prajem. No milujem túto dedinu, okolitú prírodu a hlavne pokoj, ktorý tu panuje.
Ani som sa nevyzul, tašku, ktorú nosievam do práce, som položil na schody po pravej strane a rovno som prešiel cez chodbu ku schodisku smerujúcemu do podzemného podlažia, kde máme pivnice, kotolňu a garáž, aby som nakŕmil a pustil Fanny do záhrady. Zaslúži si to po celom dni, ktorý strávila osamote.
Otvoril som klietku a môj pes odtiaľ vytrielil ako šelma, uháňajúca za svojou korisťou. O pár sekúnd bola znova pri mne.
"Pobehaj si," poškrabal som ju za uchom a ona mi za odmenu oblizla ruku. Hneď na to jej pozornosť upútalo čosi na záhrade a zmizla mi z dohľadu ako duch. Nasypal som jej do jednej z nádob obrovskú dávku krmiva, aj keď som vedel, že by som ju takto prepchávať nemal, a do druhej som jej nalial čerstvú studenú vodu. Klietku som nechal otvorenú a vošiel dovnútra. Zatvorím ju neskôr, pomyslel som si. Nechtiac som kopol do mohutnej a ostrej sekery, opretej o starú rozpadajúcu sa stenu. Pri každoročnom spracovávaní dreva s mojím otcom, či už vo veternom, alebo mrznúcom počasí, som si ju obľúbil. Násada mi sedela presne do rúk. Vedel som sa s ňou dobre oháňať a štiepiť polená jedno za druhým. Niekedy nám pomáhal aj brat, aj keď je dosť lenivý a väčšinu času len postával s rukami vo vreckách, alebo sedel na dreve a popíjal pivo. No potom odišiel študovať do Bratislavy a tak som na to s otcom zostal sám. Zdvihol som padnutú sekeru a oprel ju naspäť. Pred dverami pri schodisku som sa vyzul, schmatol moje ľahké botasky do rúk a vyniesol ich hore. Bol som unavený, no nechcel som ísť hneď spať. To by som nebol ja, ak by som nebol hore tak dlho, ako len vydržím.
Zašiel som do kuchyne, otvoril chladničku a asi po minúte zízania na jej chudobný obsah som ju zavrel. Pár sekúnd som sa poobšmietal okolo špajze a skriniek, či nenájdem niečo na prehryznutie, no márne. Zajtra musím ísť na nákup, pomyslel som si. Väčšinou robili nákupy rodičia, no teraz všetko zostáva na mne. Znova som otvoril chladničku a vytiahol z nej jedno fľaškové dokonale vychladené pivo.
Prešiel som do obývačky, hodil sa na gauč aj s pivom v ruke, do druhej som schmatol ovládač a začal som prepínať kanály na televízore. Reklama, reklama, hlúposť, telenovela, nič normálne, vravel som si v duchu a nechal na jednej z reklám. Odpil som si z piva a položil ho na stôl.
Monotónny hlas muža, predstavujúci ultra super zubnú pastu, ktorá vám vybieli zuby už po jednom použití, ma nudil a uspával. Oči sa mi zrazu začali zatvárať. Potriasol som hlavou, aby som sa prebral. No márne. Bol to pre mňa boj s veternými mlynmi. Vedel som, že ma spánok čoskoro premôže, no netušil som, že sa to stane tak skoro. Striedanie som videl žiarivé biele zuby v televízii a tmu. Zuby, tma, zuby, tma... Nakoniec tma zvíťazila a moje viečka definitívne pozdvihli bielu vlajku a vzdali tento nezmyselný boj.

Náhle, nevedno prečo, som sa prebudil. Na obrazovke televízie sa nehýbal žiaden obraz, svietil tam iba dobre známy kruh s viacerými farbami, oznamujúci, že kanál nevysiela. Nevedel som, že si dávajú cez noc pauzy, pomyslel som si ešte v polospánku a vypol televíziu. Keďže bolo svetlo vypnuté, nastala tma. Schytil som mobil a posvietil si ním na cestu. Na žiarivej obrazovke blikal čas 03:11. Najvyšší čas ľahnúť si do postele, pomyslel som si.
Zrazu som cestou po schodoch začul cez zatvorené okno výkrik. Najprv mužský, potom dievčenský. Je štvrť na štvrtú v noci a tí blbci vykrikujú po dedine, pokrútil som hlavou nad miestnou mládežou. Flegmaticky som požmurkal očami a obrátil sa chrbtom k oknu. Ani som sa neprezliekol, ľahol som do postele rovno tak, ako som bol. Behom sekundy som bol v opäť v ríši snov ako omráčený.

Pár hodín po tom, čo vyšlo slnko spoza zalesnených vrcholov Slanských hôr, som sa zobudil na brechot. Dobre som poznal hlboký a dunivý hlas môjho psa.
"Božemôj," vypadlo mi z úst ako prvé po prebudení. Zabudol som na Fanny, celú noc si behala po záhrade, prebehlo mi hlavou. Aspoň viem, že je v bezpečí. Málokedy ma zobudil nejaký zvuk. Keď spím, tak spím poriadne a nezobudí ma ani kanón, strieľajúci vedľa mňa. Hlavne ak som na smrť unavený. Jediný zvuk, ktorý ma dokáže prebudiť je zvuk budíka a brechot môjho psa. Dôvod je prostý. Nikdy nezabudnem na ráno, keď som šiel nakŕmiť nášho predošlého psieho spoločníka. Otvoril som klietku s domnienkou, že ešte spí v búde. No vždy, keď sa ozval štrkotajúci zvuk granúl, sypúcich sa do plechovej misky, sučka vybehla a pustila sa do jedla. No vtedy tomu tak nebolo. Nazrel som do búdy a tá bola prázdna. Nikdy som nezistil, či nám niekto psa ukradol, alebo náročky pustil. Nikdy som ho už nevidel, no jedno viem isto. Zapríčinil to človek. Nemyslím si, že sa psy zo dňa na deň naučili otvárať klietky. Odvtedy mám panický strach z akékoľvek nepokojného zvuku Fanny.
Brechot neustupoval, ba dokonca narástol na intenzite a hlasitosti. Šúchajúc si oči a prehrabávajúc sa vo svojich hustých čiernych vlasoch som prešiel cez chodbu ku vchodovým dverám. Odomkol som ich a zatlačil na kľučku. Pohľad, ktorý sa mi naskytol po otvorení dverí, mi vyrazil dych. Nechcel som veriť vlastným očiam.
Moje nohy sa ako nemotorné polena prekmásali k okraju balkóna, rukami som sa pevne chopil zábradlia, až mi žily, prechádzajúce ponad tenké kosti, navreli. Nebyť kovového zábradlia, o ktoré som sa podopieral, kolená by nevydržali tú ťarchu a podlomili by sa.
Nikdy by som nebol povedal, že niečo také niekedy uvidím. Bolo to šialené. Zmocňovala sa ma úzkosť, strach a zúfalstvo už iba pri niekoľkosekundovom pohľade na túto pohromu. Fanny nebrechala len tak, mala na to pochopiteľný dôvod. Okolo celej ohrady, obkolesujúcej našu záhradu, sa nachádzalo niekoľko desiatok mŕtvol. Ba čo viac, ešte väčší strach ma pohltil v momente, keď som si uvedomil, že sú to živé kráčajúce mŕtvoly.

***

Zombie. Tak som volal zakrvavené smradľavé postavy, ktoré túžili len po ľudských mozgoch. Tak som ich volal doteraz, či už pri pozeraní zombie filmu, alebo hraní zombie videohry. Všetky tie osoby, tlačiace sa na ohradu a bránu, som poznal, ich tváre možno sú zakrvavené a trochu zdeformované, no stále vo mne vyvolávajú nepríjemné pocity a spomienky.
Sedel som v obývačke na gauči, lakte opreté o stehná, tvár v dlaniach, spopod nich sa ozývali len zúfalé vzlyky. Prsty som preplietol pomedzi seba, akoby som sa šiel modliť a zapozeral sa Fanny do očí. Sedela predo mnou, rovnako vykoľajená ako ja. Či už z mŕtvol, ktorých ruky sa ju snažili pomedzi oplotenie schňapnúť, alebo z toho, že som ju po prvýkrát vzal do domu. Istotne aj ona vedela, že tu niečo nie je v poriadku. Z nervozity sa mi do tváre nahrnula červeň. Mal som toľko otázok. Čo sa stalo? Prečo som nažive a v poriadku, keď je okolo mňa toľko zombie? Nie! Nemôžem ich volať zombie. Toto nie je žiadna videohra či film.
Preboha... A čo moja rodina? Neviem, čo s nimi je. Neviem, či táto epidémia zasiahla celý štát. Epidémia? Dopekla, veď ja ani neviem, či to je nejaká epidémia, alebo nejaké iné svinstvo. Neviem absolútne nič! Pravdepodobne to prepuklo v noci. Pamätám si ten neustále vysielajúci televízny kanál, ktorý bol túto noc záhadne ticho. Preboha, tie výkriky v noci. To nebola mládež, ktorá sa nedokázala vmestiť do svojej kože...Boli to výkriky bolesti. Toľko otázok a žiadne odpovede. Mal by som to nechať tak a radšej vymyslieť, čo ďalej. Možno som prespal nejaké núdzové vysielanie. Neviem, ani to, či sa bude konať nejaká evakuácia. Asi by som tu mal nejaký čas zostať a počkať.
Vstal som z gauča a vybral sa do pivnice. Nechcel som podceniť nepriateľa. Zamkol som zadné aj garážové dvere. Vtom sa môj pohľad uprel na sekeru, opierajúcu sa o stenu. Schmatol som ju a hneď som sa cítil o čosi istejší. Zahľadel som sa do druhej pivničnej miestnosti a zrakom objavil medzi náradím malú, jednoručnú sekerku, ktorou som štiepil polená na malé triesky. Bude sa hodiť, poťažkal som ju v ruke a vykročil po schodoch. Tam na mňa už čakala Fanny, nervózne kráčala po celej obývačke, dokonca som si všimol aj malú žltú mláčku pri stole. Momentálne mi to bolo úplne jedno, hoc by tam bol aj celý hnoj. Sekery som oprel o kreslo a vybral sa do kuchyne po ďalšie zbrane. Zo šuplíka som vyhrabal tie najväčšie a najostrejšie nože aké máme. Opäť mi na um prišla moja rodina, ktorá bola odcestovaná v Bratislave. Čo mám dopekla robiť? hodil som nože na stôl, klesol na kolená a rozplakal sa. Prosil som Boha, hoc na nás túto katastrofu možno uvrhol on sám, aby ochránil moju rodinu. Nemohol som ich len tak stratiť. Hoc boli na opačnom konci republiky, nikdy mi neboli tak vzdialení ako teraz. O čo sa tu, doriti, pokúšam? Doniesol som si tu sekery a nože, akoby som vedel, že sa tí hajzli vonku dajú umlčať. Zarazila ma moja zmena postoja k živým mŕtvolám. Nazval som ich tak hanobne a pred chvíľou som ešte vzlykal nad tým, že som ich všetkých poznal. Prežívam v tejto katastrofe len niekoľko minút, a už to na mňa začína pôsobiť.
Premýšľal som. Aspoň som sa na to hral, nedokázal by som presne popísať, čo sa v mojej hlave odohrávalo. Miestami som si pripadal ako blázon, šialenec, inokedy ako zbabelec, ktorý sa chce skryť pod teplou perinou a prečkať celú túto pohromu, aj keby som mal v posteli zomrieť od hladu. Miestami som sa prichytil, ako si predstavujem seba, nebojácneho hrdinu s guľometom v ruke ako sa prediera cez hordy nemŕtvych. Nadával som si, utešoval sa, no rozhodne to nebolo zmysluplné premýšľanie. Rozum sa mi pri pohľade na mŕtvolami oblepený plot zastavil.
Nechcem tu zošalieť! Musím sa vzchopiť, snažil som sa naštartovať svoj mozog a prestať s ničením svojho zdravého rozumu. Ten je v momentálnej situácii nanajvýš dôležitý.
Zbaľ si veci, preskoč plot a uteč im...Ne, nie, nie, nie, nie! Nie som žiaden hrdinský pištoľník z televízie. Žiaden bežec na maratóne. Ja svoje pľúca nemôžem vypľuvnúť, oni áno. V mojej hlave prebiehala druhá svetová vojna, raz vyhrávali Nemci, potom Rusi, hneď na to opäť Nemci, tak sa k Rusom pridali Američania. A tak ako vo vojne trpel celý svet, teraz takto trpí môj rozum. Tanky ničili jeho kôru, bomby sa zavrtávali hlbšie do jadra.

Zrazu však Američania vypustili svoje atómové bomby, tie zrovnali Nemecko so zemou, mozog utrpel obrovské zranenia, avšak posledné. Rozhodol som sa. Je čas odísť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 pribehydosupliku pribehydosupliku | 8. října 2015 v 11:43 | Reagovat

ahoj přes časem jsi mě žádal o radu s tímto blogem abych ti mohl poradit změň barvu Ať se to dá číst :-D

2 WaclawR WaclawR | E-mail | 17. ledna 2017 v 19:31 | Reagovat

Chtěli byste zvýšit návštěvnost na my-fantasy-writing.blog.cz několikrát? Hledat v google: Masitsu's tricks

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama