Vitajte na mojom blogu My Fantasy Writing. Nájdete tu moje poviedky, epickú hudbu, obrázky atď. Budem Vám vďačný za úprimné komentáre a hodnotenie. Váš Dan ;)






Pliaga - 1. časť

4. října 2014 v 13:10 | Dan |  Jednorazovky

Prológ


"Vpred!" zahlásil centúrion dunivým a na hony sa rozliehajúcim hlasom. Jeho paža preťala vzduch mečom a svalnaté zjazvené nohy sa dali do pohybu. Plátové brnenie o seba rinčalo, zlaté a strieborné vyznamenania, na ktorých ležali vyobrazení rímsky bohovia v honosných háboch, sa dnes neligotali v slnečných lúčoch. Ovzdušie bolo zahalené nepríjemnou a všetko hltajúcou hmlou, sem-tam sa okolie rozžiarilo letiacimi strelami katapultov.


Za centúriom sa rozbehlo osemdesiat zdatných, do boja hrnúcich sa mužov. Úsek, oddeľujúci ich od barbarmi zamoreného mesta prekonali závratnou rýchlosťou. Človek by bol povedal, že sa bez problémov dostanú priamo do mesta, no zrazu sa pred nimi zjavilo pár tuctov blkotajúcich svetielok. Sprvu tomu muži nevenovali veľkú pozornosť, no napokon sa z hmly vydrali aj desiatky kožušinou zahalených postáv, zvierajúcich dlhé luky s horiacimi šípmi zastoknutými v tetivách.
"Formácia korytnačka!" skričal centúrion tak hlasno a prudko, až mu preskočil hlas. Legionári sa zoskupili a pritlačili k sebe. Štíty zarachotili jeden o druhý.
"Livius, hlavu dole!" zahučal robustný chlap na ozbrojeného mládenca vedľa seba. Mladík nepotreboval dvakrát upozorniť, po začutí hrubého hlasu ostrieľaného muža by sa poskladal hoc aj za jednu tehlu.
Livius Decimius nebol najskúsenejším vojakom. V skutočnosti to bol jeho prvý boj. Doteraz súperil len s drevenými alebo tupými železnými mečmi proti svojim vlastným spolubojovníkom.
Pred mnohými mesiacmi sa pridal do rímskej armády. Jeho otec, vyslúžili vojnový veterán, mal mnoho nepriateľov, nanešťastie, z väčšej časti práve z vplyvných okruhov cisárstva. Bol zavraždený v spánku a obratý o všetky pozemky. Livius chcel prinavrátiť svojmu rodu, čo mu patrí. Za dvadsaťpäť ročnú službu v armáde by dostal patričný pozemok. Bohužiaľ, musel opustiť rodinu, nemohol im zatiaľ nijako pomôcť, peniaze dostane až po skončení svojej služby.
Tetivy brnkli, horiace šípy presvišťali vzduchom a zabodli sa do širokých rímskych štítov. Úzkymi medzerami neprešiel ani jeden jediný šíp.
"Vpred!" zvolal znova centúrion a celý oddiel sa rozbehol. "Lukostrelci!" zavelil a zo zadných radov sa oddelila skupina pätnástich, ľahko odetých chlapov. Pozdvihli luky, a natiahli tetivy. Jeden z nich zvolal k streľbe, a zaraz okolím preletela malinká salva striel. Hustá hmla sa za rýchlymi šípmi stáčala do jemných vírov. Takmer polovica striel našla svoj cieľ. Mohutné telá sa vedno zrútili k zemi ako suché zoťaté stromy. Pomedzi preživších lukostrelcov sa zozadu ako divokí vlci predrali ľahko odetí bojovníci, väčšina oblečená len v kožených nohaviciach, iba zopár chrbtov pokrývala aj tmavá chlpatá kožušina. Svalnaté, zväčša chlpaté chrbty markomanských barbarov oslnila ďalšia ohnivá salva šípov, ktoré im presvišťali okolo uší. Tentoraz nebol čas na organizovanie formácií, rímskych mužov s pozdvihnutými zbraňami delilo od urastených hrdlorezov len zopár krokov. Pár ostrých šípov si našlo štrbiny v ligotavej rímskej zbroji, niektoré si cez ňu prerazili cestu a a prešpikovali teplé vnútornosti.
Livius pozdvihol štít pred letiacimi šípmi, jeden z nich doň narazil a ako kameň sa odrazil späť, zanechajúc v štíte len nepatrné škody. Mládenec však štít nesklonil, ba naopak. Uchopil ho ešte pevnejšie, a v plnej rýchlosti s ním narazil do barbara, ktorý sa rozhodol brániť mu v ceste. Barbar omráčený skalopevným úderom sa zapotácal pár krokov dozadu, snažiac sa nespadnúť na chrbát do vrstvy prachu a hliny. Keď ovládol svoje telo a nohy sa pevne zapreli do zeme, napriahol sa sekerou, no to už mladý a bojachtivý Livius zabáral do jeho žalúdka svoj krátky, no náramne rýchly a ostrý meč - Gladius. Z brucha vytryskla rubínová krv. Muž sa z posledných síl snažil uchopiť mladého Rimana, no ten mu brucho krátkym trhnutím svojho meča rozpáral ešte viac, a tak ukončil jeho posledné snahy.
Livius si všimol nepatrné mihnutie na ľavo od seba. Obrátil zrak a v poslednej sekunde uskočil pred letiacou sekerkou. Tá sa zaryla do drevenej okenice malej budovy mesta Aquileia. Livius sa ledva stihol pozviechať zo zeme a vlastník malej sekery bol pri ňom. Pred prvým sekom nabrúsenej zbrane sa uhol doprava, ďalší vykryl svojim zaobleným štítom a opätoval údery zarastenému a smradľavému Markomanovi. Tomu sa podarilo zakliesniť Liviusov Gladius medzi sekerou a jej násadkou, no kým stihol niečo učiniť, tvár mu preliačil úder ťažkým štítom. Rana ho obrátila čelom vzad, neschopného brániť sa neľútostnému rímskemu meču. Livius zabodol svoju zbraň barbarovi do krku takou silou, až jej cíp preťal celý hrtan a zakrvavený sa ukázal na prednej strane hrdla.
Livius sa ani nestihol spamätať zo súboja so svojím druhým protivníkom, ktorý taktiež zostal ležať v kaluži krvi, a už na neho čakal ďalší. Obzrel sa doprava, no to sa k nemu už rútil nepriateľ a naostrená hlavica jednoručnej sekery. Livius nestíhal pozdvihnúť štít. Sledoval, ako sa k jeho hlave blíži bronejúce sa ostrie, keď v tom ruka zvierajúca túto zbraň ochabla a opustila telo svojho majiteľa. Z odporného pahýľu začala prúdiť riava krvi, jedine rozdrvený koniec kosti svietil belosťou v rozliezajúcej sa hmle. Barbar zvrieskol pri pohľade na svoju odfaklenú ruku, no hlas mu okamžite udusil prúd krvi, rinúci sa dole krkom po tom, čo mu centúrion preťal tepnu. Livius poďakoval svojmu veliteľovi kývnutím hlavy a pokračoval v krvilačnom boji.
Livius Decimius bol nováčik. No viacerí muži na poli, ktorí si všímali jeho počínanie, museli usúdiť, že to bol náramne šikovný nováčik. Do role vojaka sa vžil veľmi rýchlo a ochotne, sekal, bodal a mliaždil všetko, čo sa mu dostalo pod ruku.
Jeho ruka zvierajúca zbraň, zakrvavenú na každučkom mieste, čelila poslednému barbarovi. Tmavé oči sa zahľadeli do Liviových jasne zelených, ktoré momentálne horeli dychtivosťou po krvi. Livius pozdvihol meč a namieril ho končistým špicom na Markomanovu hlavu. Ten zaspätkoval a zareval na mladého Rimana. Smrad sálajúci z jeho úst doľahol až k Liviovi. Na barbarovom tele sa brnelo niekoľko rán, nohy sa podlamovali a snažili sa ustáť tú ťarchu. Z posledných síl vrhol svoju sekeru po Liviovi, zvrtol sa a tackavo sa rozbehol preč. Mladý Riman sa s ľahkosťou vyhol letiacej zbrani a okamžite sa vyrútil za zbabelcom. Skočil po ňom ako gazela a pri dopade mu zabodol meč do chrbta a prevŕtal ním srdce. Vzhliadol a jeho nebojácnosť sa rázom vytratila z očí, ba dokonca ju nahradil úľak a strach.
Asi dvadsať krokov od neho zbadal zo dva tucty lukostrelcov, tetivy natiahnuté až k lícu a v nich šípy, zastoknuté v drážkach a pripravené k letu. Ozvalo sa ich zvučné zasvišťanie.
Vtom za sebou začul dupot. Livia pohltila skupina Rimanov, obkolesujúca ho štítmi, chrániac jeho osamotené telo. Ocitol sa povedľa centúriona, ktorý na neho zazrel prísnym pohľadom.
Len čo doznel posledný šíp, ktorý sa po náraze o štít prelomil na dva kusy, riekol poučne centúrion: "V jednote je sila, chlapče. Pamätaj na moje slová."
Štíty sa rozišli a všetci muži postávajúc vedľa seba, čakali na veliteľov rozkaz.
"Vpred, synovia Ríma! Zabite tých skurvysynov. Nemajte zľutovanie! Dnes večer bude Aquileia naša!" zareval centúrion svojim mohutným hlasom, ktorý poplašil všetkých nepriateľov navôkol, a rozbehol sa smelo so svojim oddielom k barbarom.

Liviovu zbroj zaliala spŕška krvi, cícerkami stekala zvislo nadol a premieňala prach pokrývajúci zem na mazľavú brečku. Dokonca aj jeho tvár bola maskovaná pruhmi červenej tekutiny. Na jazyku ucítil jej kovovú príchuť. Inokedy by mu z takejto situácie zdvihlo žalúdok, a celý jeho obsah by si našiel cestu k slobode. No teraz, na niečo také nebol čas. Livius, zapálený v boji, si vôbec neuvedomoval, čo mu vlastne dráždi chuťové poháriky.
Barbarova hlava sa s rozďavenými ústami zrútila k zemi a skotúľala sa dole schodmi, pričom za sebou zanechávala rubínové stopy krvi.
Barbari vedeli, že pomaly, ale isto ich Rimania zatláčajú k centru mesta. Prehrávali. No nevzdávali sa, možno to boli nevychovaní humusáci, no ich morálke sa nemohla vyrovnať morálka nikoho iného.
Húfy Markomanov sa rozptýlili, pozaliezali do budov, strieľali šípy a hádzali oštepy a sekery z okien. Nejeden rímsky legionár padol k zemi s prešpikovanými pľúcami či rozpolenou lebkou. Rímske rady sa prerieďovali, rovnako ako aj oddiel, ktorého členom bol Livius. Boj sa zmenil na pouličné súperenie, bojovalo sa o každú uličku, budovu a poschodie.
Ich oddiel bol donútený rozdeliť sa. Bolo nevyhnutné zastaviť mužov skrývajúcich sa za stenami budov. V behu Livius odklonil vrhnutý oštep, plnou silou sa vrhol na zavreté drevené dvere a rozrazil ich sťa medveď. Vovalil sa do malej budovy a len čo sa stihol vyrovnať a pozdvihnúť gladius, jeden z ukrytých barbarov sa zhupol zo schodov a zvalil sa na drevenú podlahu aj s Liviom. Mladý legionár ucítil prudký úder do tváre, v jeho nose sa ozvalo krátke zapraskanie. Jeho ústa okamžite zafarbila riava krvi, hrnúca sa z nosných dierok. Premiešala sa s krvou nepriateľov, ktorá pokrývala jeho tvár.
Livius nedovolil barbarovi uštedriť mu ďalší úder, snažil sa ho zo seba zhodiť, no zarastený Markoman sa ho držal rovnako, ako sa kliešť drží svojho hostiteľa. Liviom prešla vlna bolesti po ďalšom mocnom údere robustnej päste. No mladý legionár sa vzchopil a zo všetkých síl kopol barbara kolenom do rozkroku. Nepochyboval o tom, že tento chmat zaberie. Markomanov výkrik prešiel do tichého pišťania. Livius si všimol jeho trpiteľský výraz v tvári, bezpochyby prežíval tú najväčšiu kalváriu svojho života, čakal, kedy mu z úst vyletia jeho vlastné semenníky. Alebo skôr to, čo z nich zostalo.
Mladý Riman sa postavil, spakruky si zotrel z úst krv rinúcu sa z jeho nosa, pevne uchopil gladius a s vervou krvilačného zvieraťa zasekol meč do barbarovho krku. Podlahu zastriekala spŕška krvi.
Potešil sa z víťazstva, no zrazu k nemu priskočil ďalší zavalitý chlap. Zahnal sa po ňom lesknúcou sa sekerou, jej hranatý špic čnejúci sa na tyle hlavice zasvišťal vzduchom, no Livius sa sekere obratne vyhol. Zbraň zostala zaseknutá v pevnom drevenom tráme a spôsobila explóziu triesok. Ostré a tenké ívery napadali Liviove oči ako agresívne včely a míňali ich len o milimetre. Markoman sa sekeru snažil vyslobodiť z neľútostného zovretia dreveného stĺpu, no zrazu na hrudi ucítil Liviov ťažký kopanec. Zaspätkoval niekoľko krokov, no nenechal sa len tak poraziť a štítom tresol Rimanovi do hlavy. Liviovi vypadol meč z ruky a zostal barbarovi zoči-voči bez zbrane. So svojím veľkým oblým štítom, by veľké divadlo určite nezahral.
Na tvári ucítil ďalší úder, za ktorým zaznel plechový cveng kovového štítu. Liviovi pišťalo v ušiach, všetko sa okolo neho točilo, mal pocit, akoby si logol priveľa rímskeho vína s typickou kyslastou vôňou, ako to zvykol so svojimi kumpánmi robiť po večeroch vo výcvikovom tábore. Barbar sa na neho škľabil raz sprava, raz zľava, hneď na to ho videl dvojmo, či trojmo.
Mladý Riman zatriasol hlavou. Ľadová voda, ktorá mu zvyčajne pomáhala ráno pred začiatkom výcviku, sa tu určite nenachádzala. Keby aj, sotva by mu pomohla. Tentoraz Markomanov štít zabrnel na Rimanovom chrbte. Štít sa niekoľkokrát prehol a vydal podivný tón.
Tak to teda nie, pomyslel si Livius, kým ho unášala podivná sila smerom k zaprášenej zemi. Prekonal som až príliš veľa opíc na to, aby ma dostalo nejaké krútenie sa hlavy.
Vzchopil sa a pred ďalším letiacim štítom včas odskočil. Pravým hnátom uštedril barbarovi skalopevný úder do bránice - vyrazil mu dych. Ďalší zásah smerov ľavačkou do krku - pochrámal mu celý hrtan. Nastalo zúfalé zachrčanie. Barbar bol načisto dezorientovaný, netušil, ktorá bije. Vzduch sa mu nie a nie predrať cez poškodený hrtan. Livius celou silou kopol nepriateľovi do kolena - zboku, presne tak ako ho to učil jeho cvičiteľ. Kamennou budovou sa ozvalo zachrapčanie kosti, kĺb doslova vyletel zo svojho puzdra. Noha nabrala neprirodzený tvar, prehla sa ako guma a bojovník sa zrútil k zemi, stále bezo zvuku. Až keď vykĺbené koleno dopadlo na tvrdú zem, z barbarovho hrdla sa vydral hrdelný výkrik.
Livius sa zachmúril. Od dnešného dňa neznášal Markomanov najviac zo všetkých kmeňov, no pri pohľade na dokaličeného muža mu po celom tele prebehlo tisíce drobných mravcov. Tortúra, ktorú spôsobil tomuto urastenému barbarovi prenikla hlbšie, ako spočiatku mala. Do Liviovho svedomia.
Agónia jeho protivníka trvala dlho, mladý Riman sa rozhodol, že je na čase ju ukončiť. Pohľad mu skĺzol po drevenom tráme uprostred miestnosti, keď sa vo svetle fakieľ a ohňov zajagala zaseknutá sekera, týčiaca sa v dreve. Jej hrot bol pripravený prebodnúť všetko, čo sa mu pritrafí do cesty. Livius podišiel ku kľačiacemu barbarovi, ten so stisnutými zubami a zažmúrenými očami prekonával bolesť, ktorá prechádzala celým jeho telom. Riman uchopil jeho hlavu, ktorá sa zhodou okolností nachádzala na úrovni zaklinenej sekery. Livius sa napriahol a celou silou trhol mužovou hlavou smerom k zbrani. Ozvalo sa krátke prasknutie, zoslabnuté svaly prestali brojiť, ochabli. Hrot prešpikoval mužov mozog a naveky ukončil jeho trápenie.
Barbarove útrapy sa silou mocou držali v mladíkovej mysli, odmietali ustúpiť. No na premýšľanie nebolo času nazvyš. Na ulici prebiehal krutý boj. Livius musel pomôcť. Pod nohami sa mu vytvárali kúdoly prachu, trielil k rozrazeným dverám. Medzitým uchopil zo zeme svoj gladius a oblúkovitý štít.
Vyvalil sa z budovy, jeho spolubojovníkom sa viedlo vskutku dobre. Nemohol sa nezazubiť, keď videl svalnatých mužov, odetých v ligotavej, no krvou zafŕkanej rímskej zbroji, postupovať smerom k mestskému centru. Každým metrom sa zbavili jedného ufúľaného barbara, meče a kopije sa zabárali do teplých svalov, a zanechávali za sebou len spúšť a skazu. Liviovou mysľou prelietavali protichodné myšlienky. Pri pohľade na umierajúcich Markomanov pociťoval znechutenie, hoc mu celý život tĺkli do hlavy, že tí, ktorí žijú za hranicami rímskeho impéria, sú len obyčajní barbari, veľmi dobre vedel, že sú to tiež iba ľudia. Rovnakí ako aj on. Možno menej vzdelaný, špinavší a hnusnejší, no ľudia. Vtom mu na um prišli muži, s ktorými dospieval v tábore, a teraz ležia v kaluži krvi, pokrytí prachom a popolom z horiacich obydlí. Náhle mu na um zavítala myšlienka na umierajúceho barbara, ktorému spôsobil nehoráznu bolesť a utrpenie. Bál sa, že sa z toho všetkého zblázni. Toto je vojna, prebehlo mu hlavou, na premýšľanie nie je čas. Nesmiem váhať. Inak sa už dnes stretnem s Persefonou - bohyňou smrti.
Livius vykročil za svojim oddielom, jeho kroky sprevádzalo rinčanie zbroje a dupot víriaci všetok prach a popol. Svoj meč chopil s takou silou, až mu navierali žily na chrbte ruky. Vtom si ho všimol centúrion, zhúkol na mladého vojaka a rukou mu naznačil, nech k ním pribehne. Jeho chochol sa brnel medzi tuctom mužov, tlačiacich sa k sebe. Snažili sa navzájom kryť svojimi štítmi. Zatiaľ sa im to bravúrne darilo.
"Livius! Poď sem!" snažil sa prekričať hurhaj, ktorý sa rozliehal mestskými ulicami, a takmer úplne rozrazil raňajšiu hmlu. "Som rád, že ťa vidím živého, chlapče!"
Livius sa rozbehol k nemu, no zrazu sa mu naskytol pohľad na niečo monštruózne. Zamrel, zostal stáť ako prikovaný. Pripadal si ako väzeň, ktorého uzamkli za oceľovou mrežou, a nikdy sa ho už nechystali pustiť na slobodu. Celú ulicu osvetlila oranžová žiara, bojisko doslova stíchlo. Všetci, vrátane barbarov, upierali svoje zraky smerom k nebesiam. Človek by bol povedal, že zazreli skvostného anjela, alebo práve bohyňu Persefonu. Každou sekundou k ním doliehal čoraz väčší hukot, žiara nabrala na intenzite, bojovníci museli prižmúriť vystrašené oči.
"Kryte sa! Všetci zalezte!" zvrieskol centúrion. Boj sa úplne prerušil, nikto sa už nezaujímal o svojich nepriateľov. Nikto sa už nedržal ani pri svojom spojencovi, každý sa rozbehol iným smerom.
Až centúrionov prenikavý hlas vytrhol Livia z pocitu beznádeje. Priamo na nich sa s hrmotom rútili žeravé, gigantické a nezastaviteľné strely katapultov. Mladý Riman sa zvrtol na pätách, rázom sa mreža, ktorá ho obklopovala rozplynula, a uháňal preč. Avšak tomu, na čo si v tom momente dával najväčší pozor, sa pri akejkoľvek snahe nevyhol. Zakopol o mŕtvolu, natiahnutú na krvou nasiaknutej zemi. Obrátil sa, a posledné, čo jeho zrak v tento deň spozoroval, bola žiarivá guľa, rútiaca sa priamo na neho.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 4. října 2014 v 13:36 | Reagovat

Začína sa to zaujímavo, námet vyzerá dobre, historická téma je v pohode a pôsobí to reálne :-)

2 Dan Dan | E-mail | Web | 4. října 2014 v 14:09 | Reagovat

[1]: Ďakujem, že si si to prečítala :-) a co sa týka takých tých technických veci, štýlu atď? :-) možeš byť totálne úprimná :-D

3 Knižní svět Knižní svět | Web | 5. října 2014 v 12:32 | Reagovat

Zaprvé, máš fakt krásný blog, mám ráda zelenou barvu :-) Zadruhé, tvoje tvorba je skvělá :-) Je to fakt dobrý, zajímavý, napínavý, fakt jsem se v nějakých momentech nedokázala odtrhnout protože mě zajímalo jak to bude dál :-D Mám ráda scifi a fantasy a ještě k tomu miluju řeckou mytologii a historické příběhy. Takže se mi to docela i trefilo do vkusu :-) Myslím že ani nemám žádnou negativní připomínku. Určitě ve tvorbě pokračuj, myslím že si v tom dobrý :-)

4 Knižní svět Knižní svět | Web | 5. října 2014 v 12:35 | Reagovat

Jo ještě jsem se chtěla zeptat, jestli nechceš spřátelit blogy :D :-)

5 Misha Misha | 5. října 2014 v 13:23 | Reagovat

Ahoj Dane moc nemám ráda tyhle  vojenské povídky ale ochotně jsme si ji přečetla a je celkem dobrá takže dávám 4hvězdičky
:-)

6 Dan Dan | E-mail | Web | 5. října 2014 v 14:33 | Reagovat

[5]: Jasné, ja tomu rozumiem, každý máme radi iný štýl, mne ide hlavne o tú technickú stránku, že ako je to napísané, čo sa týka opisov atď, chápeš ;)

[4]: Ďakujem za komentár :) jasné, veľmi rád spriatelím blogy, začal som sa mu opäť venovať, takže budem rád :) pridám si ťa a budem aj sledovať tvoj blog ;)

7 Hermi Hermi | Web | 5. října 2014 v 17:16 | Reagovat

Obvykle nečtu slovenské povídky nebo knihy, ale tohle jsem si  přečetla a myslím, že to není špatné. Máš moc pěkné popisy. Škoda, že to není Česky...XD

8 C.V.O.K. C.V.O.K. | E-mail | Web | 6. října 2014 v 13:14 | Reagovat

Hell yeah! Vitaj späť človeče. Vieš že mám slabosť pre dobrú fantastiku, takže somnou môžeš rátať.
Len ťa môžem popostiť, aby si zväčšil písmo na stránke? Je fakt také drobnučné, že sa to zle číta a bolia z toho oči. Prosím. Pekne ;)
Inak úplne skvostný úvod. Sado maso boj! Brutálno opisy, krásne trefné slovné spojenia (takto z fleku ma napadá napríklad to o včelách a trieskach z rámu dverí, ale bolo ich viac takých, nad ktorými sa pozastavíš a povieš si - hej, to teda vystihol)... No som zvedavá čo z toho bude. ;) Tak sa teším na pokračovanie...

9 NeFeReT NeFeReT | Web | 6. října 2014 v 14:43 | Reagovat

Ahoj, samozrejme, že si pamätám a zároveň ťa vítam späť :D. Určite si prečítam tvoje dielo, ale až keď budem mať trochu viac času.

10 Aires Aires | Web | 6. října 2014 v 21:14 | Reagovat

Sice nemám zrovna moc ráda vojenskou tématiku, ale tvoje povídka se mi opravdu líbila! Takže moc chválím tvůj blog i tvoji tvorbu! :)

11 Dan Dan | E-mail | Web | 6. října 2014 v 22:03 | Reagovat

[9]:[10]: Ďakujem Vám za Váš čas :)

[8]: Možno to záleží od toho, aké máš rozlíšenie, tebe to môže zobraziť inak ako mne, skús si zoomnuť prehliadač s ctrl+ kolečko myši a budeš to mať väčšie :) a ďakujem za názor, som rád, že sa ti to páčilo, hádam som za ten čas neaktivity (ale aktívneho čítania) nasiakol nejaké tvorivé znalosti :D

12 Vera Vera | Web | 12. listopadu 2014 v 22:29 | Reagovat

Ahoj autore!

Zakládám nový projekt, jehož cílem je sjednocení co nejvíce (kapitolových) příběhů z blogového světa na jedno místo. Jeho výsledkem bude vznik online katalogu, ve kterém bude mít každý příběh vlastní dvojstránku s obálkou, jménem autora, anotací, žánrem a adresou stránky, na které je příběh k přečtení. :)

Neber tenhle komentář prosím jako reklamu - spíš jako příležitost poznat příběhy ostatních autorů z blogového světa a taky zpropagovat a ukázat svoji tvorbu širšímu množství čtenářů, kteří možná hledají příběh, jako je ten tvůj! :)

www.katalog-pribehu.blogspot.cz

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama